Nie vojna, ale ľudia. Kniha, ktorá ukazuje Afganistan úplne inými očami

Existujú knihy, ktoré opisujú vojny cez generálov, politikov a mapy. A potom sú také, ktoré ukazujú dejiny cez upratovača, kuchárku či recepčného. Najlepší hotel v Kábule patrí do tej druhej skupiny. Práve preto zasiahne oveľa hlbšie.

Renomovaná novinárka Lyse Doucetová mohla napísať klasickú reportáž o Afganistane, ďalšiu knihu plnú dátumov, vojenských operácií a politických rozhodnutí. Lenže to by bol príbeh, akých už vzniklo mnoho. Namiesto toho si vybrala jedno jediné miesto. Hotel Inter-Continental. A ukázala, že ak človek zostane dostatočne dlho na jednom mieste, svet príde za ním.

Inter-Continental, otvorený v roku 1969 na kopci nad Kábulom, bol kedysi symbolom optimizmu. Miesto, kde sa stretávali diplomati, obchodníci, novomanželia, zahraniční novinári aj miestna elita. Z terasy bolo vidieť celé mesto a zdalo sa, že Afganistan smeruje k otvorenejšej budúcnosti. Lenže potom prišli desaťročia prevratov, sovietska invázia, občianske vojny, vláda Talibanu, americká intervencia aj jej dramatický koniec.
Hotel zostal stáť.
A práve to je na celej knihe fascinujúce.

Lyse Doucet nepíše o Afganistane od stola. Ako hlavná zahraničná korešpondentka BBC sa do krajiny vracia od roku 1988. Videla obdobia nádeje aj chvíle, keď sa všetko rozpadalo doslova zo dňa na deň. Hotel Inter-Continental pre ňu nebol kulisou. Bol miestom, kam sa opakovane vracala, kde bývala, stretávala ľudí a sledovala, ako sa menia tváre zamestnancov, hostí aj celej krajiny.

V hoteli to žije. Raz žiari novotou, inokedy má rozbité okná. V jednej kapitole hostí svadbu, v ďalšej sa jeho chodbami ozývajú výstrely. Človek si začne uvedomovať zvláštnu vec – budovy si síce nič nepamätajú, ale ľudia im spomienky neustále vracajú. A práve preto Inter-Continental pôsobí ako kronika, do ktorej každý zapísal jednu vetu svojho života. Je to krásna metafora krajiny, ktorá sa opakovane pokúšala začať odznova.

Doucet sa nezastavuje pri explóziách, ale pri rozhovoroch. Necháva priestor tichým okamihom, obyčajným gestám a drobným detailom, ktoré by iný autor možno vyškrtol. Niekedy sa pristihnete, že čítate niekoľko strán o každodennej práci personálu. Lenže práve vtedy si uvedomíte, že o to autorke išlo. Ukázať, že aj uprostred chaosu ľudia stále varia obed, prezliekajú posteľnú bielizeň, pripravujú svadobnú hostinu alebo čakajú hostí. Život sa totiž nezastaví ani počas dejín.

Najlepší hotel v Kábule nie si vyžaduje sústredenie a ochotu nechať sa viesť množstvom postáv, období a historických udalostí. Občas sa jednotlivé osudy prelínajú tak prirodzene, že sa čitateľ musí na chvíľu zastaviť a zorientovať. Nie je to chyba knihy, skôr daň za jej ambície. Odmenou je však pocit, že Afganistan prestáva byť vzdialeným bodom na mape, o ktorom človek počúva iba v televíznych správach.