Legendárna slečna Marplová a jej Karibské tajomstvo

Jedna z najznámejších detektívok kráľovnej zločinu Agathy Christie z roku 1964, ktorá vyšla v novom vydaní, vás zavedie na nádherný karibský ostrov, kam sa za oddychom vybrala legendárna Jane Marplová.

Karibské tajomstvo.

Slečna Marplová neznáša nečinnosť, a tak nečudo, že kolieska v jej hlave sa neprestanú krútiť ani počas dovolenky v horúcom Karibiku. Náhly skon majora Palgrava v nej napriek jeho vysokému veku ihneď vyvolá podozrenie, veď iba deň predtým si od neho vypočula zaujímavú historku o sériovom vrahovi. Ibaže miestne úrady vyhlásia jeho smrť za prirodzenú.

Aj okolnosti vraždy domorodej slúžky, ktorú krátko nato nájdu mŕtvu na pláži, je ťažké objasniť bez spojencov, akých slečna Marplová bez problémov nachádza v Anglicku. Hľadať ich medzi hotelovými hosťami je nanajvýš riskantné, no bystrá stará dáma sa nevzdáva. Použije svoju najsilnejšiu zbraň – nenútenú konverzáciu –, aby si získala náklonnosť čudáckeho milionára pána Rafiela, a s jeho pomocou sa pokúsi usvedčiť skutočného páchateľa.

Karibské tajomstvo je posledný literárny výlet Agathy Christie do exotiky a súčasne prvý skutočný výlet slečny Marplovej do vzdialených končín sveta. Kráľovná detektívok opäť nenechala nič na náhodu – manželia Mallowanovci navštívili Karibik niekoľkokrát v 60.rokoch, takže prostredie dobre poznali. A predobrazom pre ostrov St.Honoré bol pravdepodobne ostrov Svätá Lucia v súostroví Malé Antily, medzi ostrovom Martinik a Svätý Vincent. Ostrov vytvorený niekdajšou sopečnou činnosťou je pokrytý stále zelenými dažďovými lesmi. Aj preto sa mu hovorí večne zelený ostrov.

Začítajte sa do detektívky Karibské tajomstvo:

„Asi pred dvoma rokmi sa tu dokonca stala vražda. Ten chlap sa volal Harry Western. V novinách okolo toho narobili veľký rozruch. Možno sa ešte pamätáte.“
Slečna Marplová bez zjavného nadšenia prikývla. Nebola to vražda podľa jej gusta. Veľký rozruch spôsobil najmä fakt, že všetci zúčastnení patrili k najbohatšej smotánke. Harry Western podľa všetkého zastrelil milenca vlastnej ženy grófa de Ferrariho, a zároveň si obstaral presvedčivé alibi, za ktoré dobre zaplatil.
V inkriminovanom čase bol každý opitý alebo nadrogovaný. Málo zaujímaví ľudia, uvažovala slečna Marplová — hoci na prvý pohľad nepochybne nápadní a príťažliví.
Lenže nie pre ňu.
„A, pravdupovediac, nebola to v tom čase jediná vražda.“
Major Palgrave pokýval hlavou a prižmúril zdravé oko. „Mal som podozrenie… nuž, ale čo už teraz…“
Slečne Marplovej spadlo na zem klbko vlny a major sa galantne zohol, aby jej ho podal.
„Keď už hovoríme o vraždách,“ pokračoval, „raz som sa stretol s veľmi zvláštnym prípadom… teda, nemyslím osobne.“
Slečna Marplová sa povzbudzujúco usmiala.
„Zhovárali sme sa viacerí v klube, viete, ako sa občas rozprúdi debata, a jeden z členov sa zapojil s istým príbehom. Bol lekár. Hovoril o svojom prípade. O polnoci uňho zaklopal mladý chlap. Jeho žena sa obesila. Nemali telefón, a tak len čo ju manžel odrezal a urobil, čo vedel, nastúpil do auta a hnal sa za lekárom. Žena nezomrela, no smrti unikla len o vlások. V každom prípade prežila. Manžel jej bol veľmi oddaný. Plakal ako decko.
Hovoril o nej, že sa dlhší čas správala zvláštne, vraj trpela depresiami. Teraz ju však zachránili a vyzeralo to, že všetko je v poriadku. No asi o mesiac žena z ničoho nič užila nadmernú dávku tabletiek na spanie a zomrela. Smutný prípad…“ Major Palgrave stíchol a zamyslene prikyvoval...

Milan Buno, knižný publicista