Andrea Coddington napísala nový životopisný príbeh

Tí, ktorí poznali Dalmu Špitzerovú ju vždy považovali za veľkú dámu. Dožila sa vysokého veku 95 rokov a odišla v januári 2021.

Jej život by možno vydal na niekoľko kníh. Autorka životopisných bestsellerov Andrea Coddington strávila s pani Dalmou niekoľko mesiacov. Zaznamenala jej životný príbeh do silného a inšpiratívneho príbehu Moje javisko Svet. Vyšiel vo vydavateľstve Ikar. 

Prežila vojnu, pracovný tábor v Novákoch aj režim, ktorý jej bránil v realizácii. Nič ju však nezlomilo. Nikdy sa nesťažovala, silná vôľa a obdivuhodná trúfalosť ju posúvali vpred. Herečka židovského pôvodu Dalma Špitzerová bola do posledného dychu dáma. Život si režírovala ako divadelné predstavenie, lebo sen stať sa hereckou hviezdou sa jej nenaplnil podľa predstáv. Verila, že ju v mnohých situáciách zachránila krása, a ak jej nesadli kulisy či vedľajšie postavy, dotvorila si ich. Dalmina výpoveď je plná detailov o živote na hrane, všadeprítomnej smrti, o láske, nádeji a pravde, ktorá sa môže ľahko prekrútiť. 

„Moja inšpirácia príbehmi, ktoré píše život, ma priviedla k fascinujúcim osobnostiam. Ich kľukaté cesty, vôľa nepoddať sa úderom osudu, um a nadšenie z maličkostí sú pre mňa učebnicou životných múdrostí. Dalma bola a navždy ostane divou,“ dodáva Andrea Coddington.

Andrea Coddington 

Spisovateľka a novinárka, autorka románových aj biografických bestsellerov. Jej kariéru odštartovali dramatické udalosti, ktoré ju podnietili na napísanie knihy Mal to byť pekný život. Andrea Coddingtom má na svojom konte mnohé úspešné romány ako Židovka, Predohra, Milovanie, Cudzia krv, Dedičný hriech, Prečo ja....

V minulosti napísala významné životopisné knihy o Jozefovi Bednárikovi a tenistke Dominike Cibulkovej. Aktuálne prináša svojim čitateľom príbeh židovskej herečky, pani Dalmy Špitzerovej. 

Vypočujte si úryvok.

Z knihy číta Lucia Vráblicová:

Začítajte sa do novinky Moje javisko Svet:

Boli štyria, mladí, agresívni a sebavedomí. Dvere rozkopli s takou zvlčilou samozrejmosťou, že som sa ihneď modlila, nech je to jediná ujma. Hučali na prestrašenú mamu, ktorá sa v panike snažila utíšiť môjho mladšieho kvíliaceho brata Ernesta.
„Prišli sme si zobrať, čo ste si nahrabali,“ kypela im pena z papúľ. Mama ani necekla, všetkých nás schovala za seba do kuchyne.
Vyhrabala v sebe zvyšky dôstojnosti presvedčená, že sa ich besnenie rýchlejšie skončí. 
„Kde schovávaš porcelán, židuľa smradľavá?“ pristúpil k nej jeden nechutný a čižmou rozkopol sekretár, ktorý držal pokope už len silou vôle. Na zem sa razom vysypal mamin prenádherný tanierový servis. Rozplakala som sa a z očí sa mi rinuli veľké slzy. 
„Zlato, zlato nemáš?“ kričal druhý.
„Nemám nič.“
„Ani v hube?“ chytil jej drsne tvár a rozďavil ústa. 
Chcela som ho zastaviť, ale od strachu som sa ani nepohla, iba plač som neovládala. 
„Kurva židovská, drž hubu!“ strelil mi gardista také zaucho, že ma hodilo o stenu. 
Z nosa sa mi pustila krv a možno som mala aj otras mozgu, lebo na chvíľu sa mi zahmlilo pred očami. Mama by bola aj z kože vyskočila, len keby mohla vymeniť moje ubolené líce za svoje. 
Proti hrubej sile sme boli bezbranní, ale vtedy, nad porozhadzovanými skriňami, pošliapanou bielizňou a zakrvaveným svetrom, som sa zaprisahala, že plačem posledný raz.

Milan Buno, knižný publicista